[Čo na to bývalí] Maroš Peciar

Cesty riaditeľov Festivalu Lumen sú rôzne. Napríklad Maroš Peciar po riaditeľskej stoličke vycestoval na misiu na Sibír. V ďalšom rorhovore s bývalým sa dozviete ako náš festival vníma misionár.

  1. Kto som, čo som a kde teraz pôsobím

Rodený trnafčan, hoci v Trnave som prežil hlavne svoje detstvo. Od 15 rokov som „obyvateľom sveta“, všade sa rýchlo cítim doma. Premiestňovať po svete som sa začal z tých chvíľ, odkedy ma zaujal výchovný príbeh dona Bosca. Verím tomu, že svoj život môžem najlepšie prežiť vtedy, ak ho podarujem. Sen o večnej mladosti sa v štydidsiatke definitívne rozplynul, preto jediný spôsob ako zostať mladým, je byť s mladými a dôverovať im. Ako rehoľník, vychovávateľ, kňaz som členom skupiny, ktorá žije a pracuje v najchladnejšom meste na svete, v Jakutsku, na Sibíri. Pomáham v procese, aby sa viera v Boha a cirkevné spoločenstvo stali nádejou pre miestnych ľudí.

  1. Ako vyzeral festival, keď si bol riaditeľom?

Festival vyzeral mlado. Prežil som s Festivalom Lumen 3 krásne roky. Viac ako o riaditeľovi je festival o skupine mladých ľudí, ktorí počas celého roka do detailov vysnívajú ďalší ročník. Keď tak pozerám späť za tri roky sa mnoho pomenilo, i na arcibiskupskom, i na radnici, i u rôznych sponzoroch. To čo bolo temer konštantou, bolo nadšenie mladých a želanie robiť dobro dobre.

  1. Čo bolo pre Teba najťažšie počas ”riaditeľovania”?

Prichádzať nepripravený na porady. A plniť deadliny. Ako pre všetkých členov hlavného tímu, Festival Lumen bol aj pre mňa jedným z projektov, ktorým som sa súbežne venoval. Všetky ostatné ťažkosti boli oveľa menšie, hoci na život festivalu mohli mať a mali existenčný dopad – rozpočet, počet aktívnych dobrovoľníkov, naladzovanie vzťahov medzi organizátormi a spoluorganizátormi… Tam som jednoducho Pánu Bohu povedal: chceš, aby tu v Trnave Festival Lumen bol? Tak prosím, pomôž. A On nás nikdy nenechal v štychu.

  1. Naopak, čomu si sa najviac tešil?

Keď sme v nedeľu nadránom naložili poslednú zábranu do kamióna, pozreli na hodinky, či v tomto roku padol rekord na upratovanie po festivale, urobili fotku na pamiatku. Cezpoľní odišli na prvé nedeľné vlaky a ja som sa po pešej zóne vybral k rodičom na Tulipán. Ten pocit dobre vykonanej práce, vďačnosti dobrovoľníkom, neskutočnej únavy a tichej radosti z toho, že môžeme byť neužitoční sluhovia… to je skutočne na nezaplatenie.

  1. Prečo podľa teba vydržal Festival Lumen takú dlhú dobu?

Neviem posúdiť, či je to dlhá doba. Každý jeden ročník, počnúc od prvých na Kopánke, cez športovú halu až na Trojičné námestie si zaslúži osobitný obdiv a uznanie. Nikto nespočíta osobohodiny, ktoré mladí podarovali druhým mladým, mestu, kraju, Cirkvi. Tiež nemožno vyjadriť pre koľkých mnohoročná skúsenosť dobrovoľníctva na festivale vytvorila základ ich živnosti, ich pracovných návykov, prvé skúsenosti s dodávateľmi. Nie, oni sa na festivale nenabalili, skôr naopak. Mnohí okrem svojho času dali k dispozícii autá bez preplácania benzínu a telefonovali za svoje.

Tuná by som hľadal príčinu. Ak niečo robíš kvalitne, veľkodušne a s nadšením… tak to potom vidno – aj na počte ročníkov. A druhá príčina – sila nevzdať sa, vynájsť sa aj napriek ťažkostiam a neprerušiť tradíciu. Myslím, že po jednoročnej prestávke by to Festival Lumen už nerozchodil (dlho som váhal, či túto vetu vôbec napísať…).

  1. Ako vnímaš festival teraz?

Tým, že žijem na druhom konci sveta, tak veľmi nie som v obraze. Viem, že sa v tomto roku pripravujú veľké veci, Jano (terajší riaditeľ) je veľký motivátor a srdciar, a my ako saleziáni stále stále pracujeme s mladými. Počas mojej návštevy v Trnave som si uvedomil, že pri Saleziánoch rastie plnohodnotná druhá generácia… Toto je iba pár rýchlych dojmov.

  1. Čo želáš festivalu do budúcna?

Tuná iba nadviažem na dojmy. Želám Festivalu Lumen, aby zostal trnavským. Aby jeho podoba vždy vyhovovala predovšetkým mladým. Aby aj naďalej bol cvičiskom pre stovky dobrovoľníkov. A aby ocinovia a maminy, ktorí pomohli Festivalu Lumen dozrieť, to isté dopriali aj svojim deťom v ich procese dozrievania.

[Čo na to bývalí] Vilo Riško

Vilo Riško bol riaditeľom Festivalu Lumen počas jeho najväčšej slávy a návštevnosti. Prečítajte si ako festival hodnotí s odstupom času. 

  1. Kto som, čo som a kde teraz pôsobím?

Volám sa Vilo Riško a ako salezián teraz pôsobím v Bardejove. Je to krásne historické mesto a sú tu veľmi milí ľudia, pozývam všetkých.

  1. Ako vyzeral festival, keď si bol riaditeľom?

Keďže sa dobro chváli samo, tak to skúsim. Bol to podľa mňa zlatý vek festivalu :-). Ja som k riaditeľovaniu prišiel, ako sa hovorí, ako slepé kura k zrnu. Najprv sme museli vyriešiť niekoľko finančných ťažkostí a taktiež akurát dochádzalo ku generačnej výmene vo vedení…, ale potom to už bola pecka. Zažili sme spolu krásne chvíle a títo schopní a horliví ľudia v tíme sem dostali viacero top gospelových kapiel. V tom období sa festival taktiež presunul z haly na trojičné námestie.

  1. Čo bolo pre Teba najťažšie počas ”riaditeľovania”?

Najťažšie bolo zlaďovanie organizačného tímu!

  1. Naopak, čomu si sa najviac tešil?

Najviac som sa tešil zlaďovaniu organizačného tímu!

  1. Prečo podľa teba vydržal Festival Lumen takú dlhú dobu?

Ja verím, že ešte ďalšiu dlhú dobu vydrží! Ale nie, v Trnave mal Lumen meno, zázemie, horlivých dobrovoľníkov a priazeň saleziánov a mesta. Ak sa toto nezmení, budúcnosť môže byť svetlá…

  1. Ako vnímaš festival teraz?

Veľmi dobre, slúži mladým kresťanom a svojou troškou prispieva k rozvoju ich viery.

  1. Čo želáš festivalu do budúcna?

Dlhú budúcnosť a schopnosť osloviť mladých silným a sympatickým kresťanským posolstvom.

[Čo na to bývalí] Milan Janák

Prinášame vám opäť rozhovor s bývalým riaditeľom nášho festivalu. Tentokrát je to Milan Janák, ktorý bol pri festivale úžasných 5 rokov.

  1. Kto som, čo som a kde teraz pôsobím

Som salezián kňaz, momentálne pôsobím piaty rok v komunite Šaštín-Stráže v národnej svätyni Panny Márie Sedembolestnej.

  1. Ako vyzeral festival, keď si bol riaditeľom?

V hlavnom tíme festivalu som bol 5 rokov, ale riaditeľom som bol len rok. Festival bol, počas mojich rokov pri ňom, asi v najväčšom rozkvete: veľký stage na námestí, 15 tisíc mladých, parádna atmosféra, nadšení dobrovoľníci, super team aj core team. Z ľuďmi z hlavného tímu sme zostali dobrými priateľmi a pravidelne sa stretávame. Vďaka festivalu a spoločnej práci sme si našli cestu k sebe. Nikdy nezabudnem na koncerty Delirious, Switchfoot, Newsboys či LZ7. Mal som tú česť stáť na pódiu pri otvorení festivalu spolu s rektorom univerzity, primátorom mesta, otcom biskupom. Bol to úžasný rok.

  1. Čo bolo pre Teba najťažšie počas ”riaditeľovania”?

Skĺbiť prácu v miestnom stredisku s prácou na festivale. Festival bol len mesiac pred prázdninami a popri ňom boli v plnom prúde prípravné práce na prázdniny. Ďalším značným tlakom bola hmotná zodpovednosť za obe diela.

  1. Naopak, čomu si sa najviac tešil?

Najviac som sa tešil, keď som počas festivalu vnímal nasadenie dobrovoľníkov, ich zodpovednosť a práve kvôli týmto mladým, ktorí tvorili “môj tím” som prežíval obrovský entuziazmus.

  1. Prečo podľa teba vydržal Festival Lumen takú dlhú dobu?

V istom období trafil klinec po hlavičke a odpovedal na potreby mladých, ktorí prichádzali z celého Slovenska v hojnom počte.

  1. Ako vnímaš festival teraz?

Pre mňa je festival z odstupom času miestom stretnutia s priateľmi. Už pár rokov som nebol na celom festivale. Keď prídem, neustále stretávam známych, mladých a je to o rozhovoroch, spovediach, radách…

  1. Čo želáš festivalu do budúcna?

Festivalu želám, aby sa znovu pokúsil trafiť klinec po hlavičke, aby sa ľudia v tíme nebáli klásť si správne otázky a hľadali úprimne odpovede.

[Čo na to bývalí] Emil Šafár

This is custom heading element

Dnes sa nám prihovorí Emil Šafár, bol pri vzniku festivalu a jeho riaditeľom bol neskutočných trinásť rokov.

  1. Čau Emil, porozprávaj nám mladším, ktorí sme ťa na Lumene nezažili, niečo o sebe.

Momentálne som ešte v Šaštíne, no zrejme v priebehu niekoľkých mesiacov sa to zmení. Ako dôchodca som výpomocný kňaz a slúžim v tom, čo je potrebné, najmä bežná farská pastorácia, osobitne spovedám, pochovávam a iné.

  1. Ako vyzeral festival, keď si bol riaditeľom?

Od začiatku do roku 2005 to možno nazvať obdobie veľkého „boomu“ festivalu Lumen. Od zelenej lúky (ihrisko na Kopánke), cez športovú halu, až na námestie v centre mesta. Z roka na rok vzrastali náklady, úroveň a zložitosť podujatia. No pracovalo sa s nadšením a bolo to vzrušujúce pre nás – organizátorov. Myslím, že to bolo obdobie, keď ľudia boli vďační, bolo pre nich cťou podieľať sa akýmkoľvek spôsobom na festivale Lumen a nebola núdza o dobrovoľníkov a pomocníkov, ba aj sponzori sa nachádzali pomerne dobre. Myslím, že sme mali vynikajúci, schopný, aj obetavý kolektív hlavných organizátorov festivalu, bez ktorých by to nešlo.

  1. Čo bolo pre teba najťažšie počas vedenia festivalu?

Ani to veru neviem pomenovať. No v niektorých rokoch sa mi toho nazhromaždilo príliš veľa, nakoľko ako vedúci oratória som mal na starosti aj organizáciu letných táborov a iných podujatí s mládežou a samotnú činnosť oratória.

  1. Naopak, čomu si sa najviac tešil?

Keď bolo pred festivalom už všetko zariadené, vrátane finančného krytia, hudobných skupín a sprievodných podujatí (semináre a podobne). Vychutnával som si to obyčajne v posledný večer sledovaním koncertných vystúpení

  1. Prečo podľa teba vydržal Festival Lumen takú dlhú dobu?

Myslím, že to bolo vďaka jeho výbornej úrovni, hudobnej i organizačnej, ktorá priťahovala veľa účastníkov a zabezpečovala taký záujem oň a osobitne to, že na ňom vládla perfektná rodinná a radostná mládežnícka atmosféra.

  1. Ako vnímaš festival teraz?

Myslím, že festival Lumen sa neprestal neustále z roka na rok zdokonaľovať. Objavujú sa na ňom nové prvky, formy, nápady, za čo som nesmierne vďačný a obdivujem tých, čo sa do organizácie púšťajú. Avšak zdá sa mi, že nastala oproti nášmu obdobiu určitá zmena psychologickej klímy, pretože dnešná generácia mladých (i ľudí vôbec) nie je už tak “vďačná”, je do určitej miery presýtená množstvom ponúk, konkurenčnými programami. Istý negatívny vplyv má aj konzumná mentalita a spohodlnenie ľudí v dôsledku tohto vplyvu.

  1. Čo by si zaželal festivalu do budúcna?

Nerád by som bol, aby zanikol a želám organizátorom festivalu, aby našli spôsob, ako prekonať terajšie  podmienky, ktoré sa niektorým môžu zdať kritické, či krízové. Myslím, že by bolo škoda vzdať sa projektu, ktorý pre mnohých mladých, najmä dospievajúcich, znamenal výbornú formu ich evanjelizácie, bol verejným svedectvom vyspelosti súčasnej kresťanskej kultúry, ako aj dobrého kresťanského prejavu a správania. Pre mnohých organizátorov i vystupujúcich znamenal školu života, schopnosti spolupracovať, obetovať sa pre dobro iných, ba aj organizátorskej zručnosti.
Možno by stálo za úvahu vrátiť sa k rodinnej forme festivalu, vrátiť sa s koncertami do haly a porozmýšľať, ako ho ešte viac premeniť na rodinné podujatie saleziánskej mládeže a rodiny, ktorá je otvorená aj kresťanom z iných okruhov spoločenstiev, aby takto ešte viac evanjelizačne a výchovne vyznelo radostne prežívané kresťanstvo. Zo skúsenosti a svedectva mladých viem, že z festivalu Lumen žili mnohí ešte dlhý čas a boli ním ovplyvnení nielen hudobne, ale aj vo svojej viere. Pamätám si, že v dotazníkoch, ktorých sme vtedy robili mnoho, sa asi 15 percent ľudí vyjadrilo, že festival Lumen v nich naštartoval záujem o vieru, kresťanstvo, prípadne viedol k navráteniu sa k nemu.