„Kresťan nemôže byť pesimistom. Kresťan nemôže byť nikdy pesimistom! “ – pápež František. A mňa, z Božej milosti, vždy priatelia zaradili do skupiny realistických optimistov. Preto ponúkam pohľad, ktorý niekedy pozerá aj cez povestné básnické ružové okuliare.
Ako prvé čo som bola skrze sestru karanténu naučená, je väčšia vďačnosť. Vďačnosť za veci, ktoré by som bežne prežila bez povšimnutia. Zvuk kostolných zvonov, hlasitý a pestrý spev vtákov, ktorý ma budí, či len pekná pieseň pustená ráno v rozhlase.
Ruka v ruke ako mesiac s hviezdami kráča vďačnosť so všímavosťou, citlivosťou. Akoby sa v tento tichý čas rozleptávalo srdce z kameňa a nahrádzalo ho srdce z mäsa. Pomaličky, potichu. Všimnúť si ako krásne rozkvitajú tulipány, či byť viac citlivá na prejavy lásky mojej rodiny.
Čo mi pripomína ďalší uzlík, ktorý sa rozpletá – komunikácia, spolužitie (symbióza :-D). Naučiť sa žiť vedľa seba tak, aby to nebol istý druh parazitizmu navzájom, ale ako harmonická symbióza. Sú špinavé riady? Ja ich umyjem! Dlho som nevidela babičku? Zavolajme jej! Alebo len tie krásne obyčajné večery strávené pozeraním filmov ako jedna rodina…
Avšak nejde to bez konfrontácie, ktoré treba vždy najneskôr večer prijať ako neodhalenú stránku seba s vďačnosťou. Tak veľa som sa o sebe v tento čas dozvedela! Situácie s rodinou, ktoré mi dobrý Boh dáva zažiť, aby som vyšla na cestu takého poznania, akým ma pozná len On. Je to pre mňa aj čas očisťovania…
Možno aj práve preto som pálená túžbou stále kráčať cestou svätosti. Prijímať všetok čas ako dar. Zorganizovať si to tak, ako myslím, že to je najlepšie. Modlitba, štúdium, domov. Avšak ani jedno neodpojiť od druhého… Učím sa disciplíne dodržiavať harmonogram, ktorý si tvorím v konzultácií s rodinou.
Aj týmto sa mi upravil pohľad na činnosti, ktoré by som mala robiť. Už to nie je napr. učím sa, aby som pri písomke nedostala zlú známku, ale učím sa, lebo mi bola daná milosť naučiť sa tieto infošky. Viem, triviálny príklad, ale tak to je vo všetkom – hľadám dôvod, pre čo/Koho robím to, čo robím… Nie len preto, lebo musím, ale preto, lebo „musím“. Zrozumiteľné?
A asi to najhlavnejšie, teraz boli dané chvíle, kedy sme mohli opäť obrátiť svoj zrak na Pána. Zhodnotiť stretnutia a odtrhnúť pohľad od ľudí. Vidieť „za“. Áno, tento môj dobrý priateľ ma naozaj privádzal bližšie k Tebe a odhaľoval mi Ťa, hoc sme si to asi ani jeden vtedy neuvedomili. Čas opäť skrze milosť očistiť zrak od kalu časnosti a zahliadnuť záblesk večnosti. Práve skrze prítomný okamih.
Týchto 7 vecí mám možnosť učiť sa behom jedinečného času ako je tento. Pozerať sa na udalosti, ako možnosť žiť, nie len prežívať. A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska. (1 Kor 13, 13)