[Čo na to bývalí] Maroš Peciar

Cesty riaditeľov Festivalu Lumen sú rôzne. Napríklad Maroš Peciar po riaditeľskej stoličke vycestoval na misiu na Sibír. V ďalšom rorhovore s bývalým sa dozviete ako náš festival vníma misionár.

  1. Kto som, čo som a kde teraz pôsobím

Rodený trnafčan, hoci v Trnave som prežil hlavne svoje detstvo. Od 15 rokov som „obyvateľom sveta“, všade sa rýchlo cítim doma. Premiestňovať po svete som sa začal z tých chvíľ, odkedy ma zaujal výchovný príbeh dona Bosca. Verím tomu, že svoj život môžem najlepšie prežiť vtedy, ak ho podarujem. Sen o večnej mladosti sa v štydidsiatke definitívne rozplynul, preto jediný spôsob ako zostať mladým, je byť s mladými a dôverovať im. Ako rehoľník, vychovávateľ, kňaz som členom skupiny, ktorá žije a pracuje v najchladnejšom meste na svete, v Jakutsku, na Sibíri. Pomáham v procese, aby sa viera v Boha a cirkevné spoločenstvo stali nádejou pre miestnych ľudí.

  1. Ako vyzeral festival, keď si bol riaditeľom?

Festival vyzeral mlado. Prežil som s Festivalom Lumen 3 krásne roky. Viac ako o riaditeľovi je festival o skupine mladých ľudí, ktorí počas celého roka do detailov vysnívajú ďalší ročník. Keď tak pozerám späť za tri roky sa mnoho pomenilo, i na arcibiskupskom, i na radnici, i u rôznych sponzoroch. To čo bolo temer konštantou, bolo nadšenie mladých a želanie robiť dobro dobre.

  1. Čo bolo pre Teba najťažšie počas ”riaditeľovania”?

Prichádzať nepripravený na porady. A plniť deadliny. Ako pre všetkých členov hlavného tímu, Festival Lumen bol aj pre mňa jedným z projektov, ktorým som sa súbežne venoval. Všetky ostatné ťažkosti boli oveľa menšie, hoci na život festivalu mohli mať a mali existenčný dopad – rozpočet, počet aktívnych dobrovoľníkov, naladzovanie vzťahov medzi organizátormi a spoluorganizátormi… Tam som jednoducho Pánu Bohu povedal: chceš, aby tu v Trnave Festival Lumen bol? Tak prosím, pomôž. A On nás nikdy nenechal v štychu.

  1. Naopak, čomu si sa najviac tešil?

Keď sme v nedeľu nadránom naložili poslednú zábranu do kamióna, pozreli na hodinky, či v tomto roku padol rekord na upratovanie po festivale, urobili fotku na pamiatku. Cezpoľní odišli na prvé nedeľné vlaky a ja som sa po pešej zóne vybral k rodičom na Tulipán. Ten pocit dobre vykonanej práce, vďačnosti dobrovoľníkom, neskutočnej únavy a tichej radosti z toho, že môžeme byť neužitoční sluhovia… to je skutočne na nezaplatenie.

  1. Prečo podľa teba vydržal Festival Lumen takú dlhú dobu?

Neviem posúdiť, či je to dlhá doba. Každý jeden ročník, počnúc od prvých na Kopánke, cez športovú halu až na Trojičné námestie si zaslúži osobitný obdiv a uznanie. Nikto nespočíta osobohodiny, ktoré mladí podarovali druhým mladým, mestu, kraju, Cirkvi. Tiež nemožno vyjadriť pre koľkých mnohoročná skúsenosť dobrovoľníctva na festivale vytvorila základ ich živnosti, ich pracovných návykov, prvé skúsenosti s dodávateľmi. Nie, oni sa na festivale nenabalili, skôr naopak. Mnohí okrem svojho času dali k dispozícii autá bez preplácania benzínu a telefonovali za svoje.

Tuná by som hľadal príčinu. Ak niečo robíš kvalitne, veľkodušne a s nadšením… tak to potom vidno – aj na počte ročníkov. A druhá príčina – sila nevzdať sa, vynájsť sa aj napriek ťažkostiam a neprerušiť tradíciu. Myslím, že po jednoročnej prestávke by to Festival Lumen už nerozchodil (dlho som váhal, či túto vetu vôbec napísať…).

  1. Ako vnímaš festival teraz?

Tým, že žijem na druhom konci sveta, tak veľmi nie som v obraze. Viem, že sa v tomto roku pripravujú veľké veci, Jano (terajší riaditeľ) je veľký motivátor a srdciar, a my ako saleziáni stále stále pracujeme s mladými. Počas mojej návštevy v Trnave som si uvedomil, že pri Saleziánoch rastie plnohodnotná druhá generácia… Toto je iba pár rýchlych dojmov.

  1. Čo želáš festivalu do budúcna?

Tuná iba nadviažem na dojmy. Želám Festivalu Lumen, aby zostal trnavským. Aby jeho podoba vždy vyhovovala predovšetkým mladým. Aby aj naďalej bol cvičiskom pre stovky dobrovoľníkov. A aby ocinovia a maminy, ktorí pomohli Festivalu Lumen dozrieť, to isté dopriali aj svojim deťom v ich procese dozrievania.

[Čo na to bývalí] Vilo Riško

Vilo Riško bol riaditeľom Festivalu Lumen počas jeho najväčšej slávy a návštevnosti. Prečítajte si ako festival hodnotí s odstupom času. 

  1. Kto som, čo som a kde teraz pôsobím?

Volám sa Vilo Riško a ako salezián teraz pôsobím v Bardejove. Je to krásne historické mesto a sú tu veľmi milí ľudia, pozývam všetkých.

  1. Ako vyzeral festival, keď si bol riaditeľom?

Keďže sa dobro chváli samo, tak to skúsim. Bol to podľa mňa zlatý vek festivalu :-). Ja som k riaditeľovaniu prišiel, ako sa hovorí, ako slepé kura k zrnu. Najprv sme museli vyriešiť niekoľko finančných ťažkostí a taktiež akurát dochádzalo ku generačnej výmene vo vedení…, ale potom to už bola pecka. Zažili sme spolu krásne chvíle a títo schopní a horliví ľudia v tíme sem dostali viacero top gospelových kapiel. V tom období sa festival taktiež presunul z haly na trojičné námestie.

  1. Čo bolo pre Teba najťažšie počas ”riaditeľovania”?

Najťažšie bolo zlaďovanie organizačného tímu!

  1. Naopak, čomu si sa najviac tešil?

Najviac som sa tešil zlaďovaniu organizačného tímu!

  1. Prečo podľa teba vydržal Festival Lumen takú dlhú dobu?

Ja verím, že ešte ďalšiu dlhú dobu vydrží! Ale nie, v Trnave mal Lumen meno, zázemie, horlivých dobrovoľníkov a priazeň saleziánov a mesta. Ak sa toto nezmení, budúcnosť môže byť svetlá…

  1. Ako vnímaš festival teraz?

Veľmi dobre, slúži mladým kresťanom a svojou troškou prispieva k rozvoju ich viery.

  1. Čo želáš festivalu do budúcna?

Dlhú budúcnosť a schopnosť osloviť mladých silným a sympatickým kresťanským posolstvom.

[Čo na to bývalí] Milan Janák

Prinášame vám opäť rozhovor s bývalým riaditeľom nášho festivalu. Tentokrát je to Milan Janák, ktorý bol pri festivale úžasných 5 rokov.

  1. Kto som, čo som a kde teraz pôsobím

Som salezián kňaz, momentálne pôsobím piaty rok v komunite Šaštín-Stráže v národnej svätyni Panny Márie Sedembolestnej.

  1. Ako vyzeral festival, keď si bol riaditeľom?

V hlavnom tíme festivalu som bol 5 rokov, ale riaditeľom som bol len rok. Festival bol, počas mojich rokov pri ňom, asi v najväčšom rozkvete: veľký stage na námestí, 15 tisíc mladých, parádna atmosféra, nadšení dobrovoľníci, super team aj core team. Z ľuďmi z hlavného tímu sme zostali dobrými priateľmi a pravidelne sa stretávame. Vďaka festivalu a spoločnej práci sme si našli cestu k sebe. Nikdy nezabudnem na koncerty Delirious, Switchfoot, Newsboys či LZ7. Mal som tú česť stáť na pódiu pri otvorení festivalu spolu s rektorom univerzity, primátorom mesta, otcom biskupom. Bol to úžasný rok.

  1. Čo bolo pre Teba najťažšie počas ”riaditeľovania”?

Skĺbiť prácu v miestnom stredisku s prácou na festivale. Festival bol len mesiac pred prázdninami a popri ňom boli v plnom prúde prípravné práce na prázdniny. Ďalším značným tlakom bola hmotná zodpovednosť za obe diela.

  1. Naopak, čomu si sa najviac tešil?

Najviac som sa tešil, keď som počas festivalu vnímal nasadenie dobrovoľníkov, ich zodpovednosť a práve kvôli týmto mladým, ktorí tvorili “môj tím” som prežíval obrovský entuziazmus.

  1. Prečo podľa teba vydržal Festival Lumen takú dlhú dobu?

V istom období trafil klinec po hlavičke a odpovedal na potreby mladých, ktorí prichádzali z celého Slovenska v hojnom počte.

  1. Ako vnímaš festival teraz?

Pre mňa je festival z odstupom času miestom stretnutia s priateľmi. Už pár rokov som nebol na celom festivale. Keď prídem, neustále stretávam známych, mladých a je to o rozhovoroch, spovediach, radách…

  1. Čo želáš festivalu do budúcna?

Festivalu želám, aby sa znovu pokúsil trafiť klinec po hlavičke, aby sa ľudia v tíme nebáli klásť si správne otázky a hľadali úprimne odpovede.

Estónska formácia po druhé

Daniel Levi band je hudobný projekt speváka s estónskym pôvodom Daniela Leviho, narodeného v Spojených štátoch. Jeho rodina sa rozhodla vystopovať svojich estónskych predkov, a tak sa neskôr preťahovala do Estónska. Vlastným menom Daniel Levi Viinalass dostal stredné meno po strýkovi, ktorý sa volal Leevi. Daniel sa s ostatnými členmi kapely spoznal v ich kostole v meste Tartu. Tamojšie spoločenstvo je pre nich od začiatku veľkou podporou.

Tento talentovaný spevák naspieval svoju prvú pieseň, keď mal 26 rokov. Hoci do hudobného priemyslu vstúpil pomerne starý, veľmi rýchlo si vybudoval popularitu a jeho hudobná formácia čoskoro vydala album (2014). Danielove piesne sú univerzálne s nádychom rocku, sú energické a chytľavé. Zároveň všetky texty piesní pramenia z osobných skúseností. „Cítim, ako keby boli tieto piesne priamo z môjho srdca, emócií a zážitkov z môjho života. Názvy a aj celé skladby sú súčasťou toho, kto som.“ Z jeho repertoáru môžete poznať pieseň Silent Streets alebo Burning Lights.

Daniel Levi band tvoria: Danielov brat Josh Viinalass (bicie), Timo Ilves (elektrická gitara), Liivi-Kalli Lätte (klávesy) a Kata Lige (basová gitara). Daniel Levi band plánuje čoskoro vydať svoj druhý album, no okrem toho je na pláne aj druhá cesta do Trnavy. Po minulom ročníku zažite Daniel Levi band naživo na Festivale Lumen 2017!